Často je život k človeku veľmi krutý. Hlúpa
náhoda mu môže natrvalo a bezcitne zasiahnuť do života. Keď sa
tak stane v čase vojny, kde ide o prežitie, je to ešte vážnejšie.
Vtedy o živote alebo smrti rozhodujú zlomky sekúnd. Smrť si
nevyberá medzi priateľom a nepriateľom. V momente, keď jeden po
druhom vystrelí, stávajú sa protivníkmi a podľa toho aj konajú.
Na vlastnej koži sa o tom presvedčil aj stíhací pilot Rudolf
Božik. Mal tú smolu, že na unáhlenú paľbu palubného strelca
nemeckej „stodesiatky“ reagoval rovnako unáhlene a zostrelil
vlastne spojenecký Messerschmitt Bf 110 G-2 W.Nr. 6397 „2N + HM“
patriaci 4. Staffel Zerstörergeschwader 1 „Wespe“. Za jeho
riadením zahynul nič netušiaci pilot (Flugzeugführer) Leutnant
Wilhelm Meilinger a ten, kto to vlastne všetko zapríčinil, sa
zachránil na padáku. No práve vďaka tomu, že zachránený nemecký
letec mohol podať hlásenie, sa Rudolfovi Božikovi nič nestalo.
Ale nepredbiehajme... 1)
Doposiaľ sa uvádzalo, že dvojica stíhačov rtk. rtm. let.
František Hanovec (Bf 109 E-3 W.Nr. 2945) a rtk. z pov. Rudolf
Božik (Bf 109 E-2 W.Nr. 972) vyletela vo štvrtok 13. apríla 1944
na let cvičného poplachu a len opatrne sa prijíma fakt, že
vlastne o 11.49 hod. odštartovali z Piešťan po vyhlásení ostrého
poplachu. Oveľa menej je známa skutočnosť, že do vzduchu sa
dostali štyri „stodeviatky“, pričom druhú dvojicu tvorili
veliteľ Pohotovostnej letky npor. let. Vladimír Kriško a zvk. z
pov. Pavel Zeleňák, ktorí vzlietli o 11.51 hod. Teda obe dvojice
leteli oddelene a vo vzduchu sa vôbec nestretli. Teraz však
radšej nechajme spomínať osobu najpovolanejšiu, samotného
Rudolfa Božika:
„Pri stúpaní som si nasadil kyslíkovú masku a sledoval som
vedúceho a okolitý priestor. Raz pravý, raz ľavý priestor, podľa
toho, ako som menil polohu. Popritom som sledoval aj palubnú
dosku a činnosť motora. Keď sme dosiahli 8 000?m, tak sme sa v
horizonte približovali k Bratislave. Už zďaleka bolo vidno
skupiny nepriateľských strojov ako sa vracajú domov. My sme
nemali žiadne zlé úmysly. 2) Za poslednou skupinou sa vliekol
jeden stroj, vo vzdialenosti asi 1 až 2?km. Od nás to vyzeralo
tak, že sa jedná o veľkú mašinu. Ferovi som len povedal, aby sme
sa na ňu išli pozrieť. A aj som išiel.
Počas krátkeho okamihu som bol pri nej. Priblížil som sa k nej
od severu, pričom ostatní leteli smerom západ–východ. Takže môj
uhol priblíženia k nej bol 90°. Hanovec ostal stranou a ja som
zistil, že sa jedná o viacmotorový stroj. Štvormotorák. V tom
momente sa mi ani nesnívalo, že sa dostanem do súboja, v ktorom
zostrelím lietadlo. Veď ja som sa k nemu priblížil s dobrým
úmyslom, s tým, že sa na neho len pozriem. On to bral zase akosi
inak a spustil na mňa paľbu. No a ja som nečakal ani sekundu.
Ani som nerozmýšľal, o koho sa jedná. V tej rýchlosti som do tej
chvíle nerozoznal o aký typ lietadla ide a ani som nestačil
zaregistrovať jeho výsostné znaky.
Priamo zo smeru približovania som na neho zaútočil. Iba čo som
na kniple prehodil páčku guľomety a kanóny a spustil som paľbu.
Dobre som videl ako sa moje strely zbiehajú v jeho trupe. To bol
prvý útok. Ako som vyberal stroj z útoku a letel nad ním, zdal
sa mi akýsi menší. Po jeho prelietnutí som sa zatáčkou doprava
pustil za ním. Bol to len okamih. Videl som, že je to
štvormotorák. Tak to vyzeralo. Keď som začínal po otočke druhý
útok zozadu, pod uhlom asi 15–20°, posadil som si do zameriavača
jeho ľavé krídlo a začal som páliť do jeho stredu. Odpal
všetkých zbraní som držal tak, až ma ruky z toho boleli, ako som
ich mal zaťaté. Keď som videl, že svietiace strely miznú v
mašine, tak som to do nej sypal, kým zbrane nezmĺkli.
Reakcia súperovho stroja na môj útok bola priam ukážková. Zrazu
sa kľudne preklopil, ale pomaly, ako keby chcel ísť do
strmhlavého letu a v piké sa pustil dolu. Nič iné sa nedialo.
Žiadny náznak toho, že je zasiahnutý. Ale pikoval kolmo dole z 8
000?m. Myslel som si, že ide strmhlav bombardovať Bratislavu.
Tak som sa pustil za ním s tým, že na neho ešte zaútočím.
Neuvedomil som si pritom, že v mojich zbraniach už nemám žiadnu
muníciu. Asi v 4 000?m, sa zrazu na mašine zablesklo a
spozoroval som, ako z nej vyskočil človek a hneď na to sa
objavil padák. Až po oblete toho padáka som si uvedomil, že sa
niečo stalo, keď musel vyskočiť. Všetko som to poriadne ani
nevidel, lebo som mal celú kabínu zarosenú. Popritom som zavolal
Ferovi, aby dával pozor. Ten ale pozoroval toho letca na padáku,
pričom ho najviac zaujali jeho topánky. Nakoniec mašina padla do
mŕtveho ramena Dunaja. Nebohý Ján Hergot mi neskôr hovoril, že
taký strašný rev lietadla do tej doby ešte nepočul. Podľa
všetkého som zasiahol pilota, ktorý ani plyn nestiahol a s
plnými otáčkami v odľahčených motoroch vznikli rozkruty motorov
a vtedy vydávajú príšerné zvuky.
Tak skončil tento súboj. Pobrali sme sa domov. Cestou sme
debatovali o zostrele. Fero sa ma zrazu opýtal, či som si všimol,
aké topánky mal obuté ten na padáku. Všetko to bolo také divné.
Ktovie, čo som si práve vtedy myslel. Isté je, že som mal
žalúdočné ťažkosti. Za druhé som bol hladný ako vlk, lebo sme
štartovali pred obedom. Keď sme sa priblížili k letisku, tak som
môj stroj trochu vytiahol, urobil nálet a zakýval krídlami – tým
dole tak oznámil, že mám zostrel. Po pristátí a zarolovaní pred
hangár Aeroliniek sa mi Hanovec začal smiať, pričom si rukou
prikryl riedke zuby a povedal mi: „Rudo, veď to bol Nemec!
Nevidel si, že má obuté nemecké topánky a kombinézu?“ Celý
nesvoj som mu povedal, aby nič neprezradil, a on sa chichúňal
ďalej. Až vtedy som pochopil, čo sa vo vzduchu stalo a koho som
zostrelil. Veliteľovi letky som ale nahlásil, že som zostrelil
štvormotorové americké bombardovacie lietadlo.
O pol hodinu neskôr doviezol Ľudevít Jasík z Trenčína plk. gšt.
Alojza Ballaya. Chcel odo mňa, aby som mu na mape presne ukázal,
kde bombardér padol. Keď som mu to ukázal, Ballay mi
zagratuloval k zostrelu. Len veliteľ Leteckého pluku pplk. let.
Karol Sojček sa k tomu vyjadril, že „ešte počkáme“. Hanovec nič
neprezradil, pritom všetci na letisku dobre vedeli, čo sa stalo,
ale mlčali. A ja som čakal, čo bude. Nakoniec všetko okolo tohto
nešťastného zostrelu „objasnil“ Bordfunker zostrelenej
Bf 110, ktorý potvrdil, že ho zostrelil Mustang. Videl, ako ho
zostrelil stroj z hranatými krídlami. A tie mali práve Mustangy.
Ani vo sne ho nenapadlo, že ho mohol zostreliť Bf 109 E, ktoré
už v tej dobe boli z bojových jednotiek Luftwaffe vyradené, ale
na Slovensku i naďalej operačne lietali. No a iný Nemec, ktorý
pristál núdzovo vo Vajnoroch, zase potvrdil, že videl slovenské
Messerschmitty útočiť na Liberator.“
Ako vidno zo spomienky Rudolfa Božika, hlúpa náhoda sa pohrala s
ním a aj so strelcom Bf 110 G-2. Obaja sa zmýlili v
identifikácii strojov, čo malo tragické následky. Zatiaľ čo prvý
z nich považoval Bf 110 G-2 s podvesenými prídavnými nádržami a
dvojitou smerovkou za Liberator, druhý si zase poplietol Emila s
hranatými koncami krídiel za nepriateľský Mustang. Tak mohol
ohlásiť, že ho zostrelil Američan, aj keď Božik okolo neho
krúžil. Jediné, čo zaregistroval, boli hranaté krídla jeho
lietadla. Napokon druhý Nemec – ako už vieme – potvrdil, že
videl Slovákov útočiť na Liberator. Ďalší omyl, keďže pilot „stodesiatky“
nebol schopný rozoznať vlastný typ a označil ho za nepriateľské
lietadlo, no spoznal slovenské Emily. Nakoniec všetko dopadlo v
prospech Rudolfa Božika, ktorému bol uznaný zostrel amerického
Liberatora.
Posledné okamihy Bf 110 G-2 opisujú aj dobové slovenské
materiály. V prvom z nich sa uvádza, že príslušníci 8. batérie
DPLP zaznamenali približne o 12.30 zo svojho palebného
postavenia nachádzajúceho sa asi 4?km juhovýchodne od miesta
dopadu zostreleného lietadla pád nemeckej stíhačky Bf 110 a
záchranu zadného strelca v priestore „Wolfsdrüssel“ (dnešný
Kopáčsky les). V hlásení sa ďalej konštatuje, že stíhačka bola
pravdepodobne zostrelená vo vzdušnom boji s nepriateľskými
letcami, ktorí vykonali útok na letisko Fischamend. Vo výške 7
000?m sa dostala kĺzavým letom nad naše územie asi do výšky 3
000?m a odtiaľ sa v strmhlavom lete zrútila. Hliadka 8. batérie
DPLP, ktorá bola vyslaná na miesto nešťastia, nemohla nič zistiť,
lebo les bol úplne zaplavený rozvodneným Dunajom, avšak padákom
zoskočivší nemecký letec-strelec („Wachtmajster“) bol zachránený
príslušníkmi Žandárskej stanice v Podunajských Biskupiciach. Do
večerných hodín neboli ani hliadky DLM schopné nájsť havarované
lietadlo. Z pilota sa našla iba ruka a kusy tela na strome.
Lietadlo bolo pod vodou a nebol k nemu prístup. Po ďalšom
namáhavom hľadaní nemeckých ženistov v gumových člnoch bolo
havarované lietadlo nájdené a z neho mŕtvola pilota, „pravdepodobne
poručíka“, vytiahnutá.
Iný materiál o tejto udalosti zase hovorí, že dňa 13. apríla
1944 medzi 12.00 a 12.15 v obvode Podunajských Biskupíc spadlo
nemecké lietadlo typu Messerschmitt 110. Pri páde tohto stroja
sa zabil jeho pilot a pozorovateľ sa zachránil na padáku.
Lietadlo padlo do priestoru zaplaveného vodou. V ďalšom
dokumente nemeckého pôvodu sa uvádza, že tento stroj sa zrútil
asi 7?km východne od Bratislavy.3)
Identitu stroja potvrdil aj jeden z dochovaných fragmentov
objavených nedávno na mieste havárie, na ktorom bolo uvedené
jeho výrobné číslo. Týmto sa takmer úplne podarilo poodhaliť
udalosti jedného smutného príbehu. Ešte stále však zostáva
neznáme meno palubného strelca zostrelenej „stodesiatky“. Možno
mal šťastie a vojnu šťastlivo prežil, no možno nie. Veď
príslušníkov II. Gruppe ZG 1 čakalo v letných mesiacoch roku
1944 skutočné peklo...
Poznámky:
1) Ako prvý tieto udalosti v článku „Skaza pohotovostnej letky“
(Plastic Kits Revue č. 1/1991) podrobne opísal J. Rajninec (predtým
ich beletristicky v knihe „Tri Duby“ spracoval J. Modrovich). R.
Božik mal k nemu ale výhrady a nestotožňoval sa s tým, čo J.
Rajninec uviedol. Ten si tieto udalosti do značnej miery upravil
tak, ako to jemu vyhovovalo a z týchto neserióznych zdrojov
čerpajú dodnes všetci autori, ktorí túto udalosť vo svojich
prácach uvádzajú (P. Šumichrast alebo J. Rajlich), a tiež jeden
z autorov tohto
príspevku – S. Bursa (vo svojom článku „Slovenské Gustavy“, HPM
č. 6/1999), k nespokojnosti R. Božika.
2) Na tomto mieste treba poznamenať, že slovenskí stíhači mali
príkaz neútočiť na Američanov (resp. Angloameričanov – podľa
vtedajšej terminológie), pokiaľ to títo neurobia ako prví. (Tento
rozkaz dostali aj protilietadloví delostrelci.) Nie je ale úplne
jasné, či to bolo preto, aby sa pre pripravované protinemecké
ozbrojené vystúpenie zachránilo čo najviac bojaschopných
prostriedkov, alebo z obavy pred prípadnou odvetou v podobe
leteckého bombardovania. Tento stav sa podarilo udržať až do
piatku 16. júna 1944...
3) Dlho sa nedarilo zistiť, kto v havarovanom Messerschmitte Bf
110 G-2 v Kopáčskom lese zahynul. Nemalé úsilie tomu venoval aj
J. Rajninec. Pol roka pred jeho smrťou obdržal Stanislav Bursa
od neho spomenuté archívne materiály. Na ich podklade od
Miestneho úradu v Podunajských Biskupiciach zistil, že v
troskách stroja na Kopáči zahynul 23-ročný pilot Wilhelm
Meilinger, pochádzajúci zo Salzburgu, pričom jeho telo bolo z
vody vytiahnuté dňa 17. apríla 1944. Hľadania príbuzných W.
Meilingera sa ujal J. Babinčák. Tomu sa nakoniec podarilo
skontaktovať s jeho dcérou, ktorá dňa 27. marca 2000
pricestovala v sprievode manžela na Slovensko a spolu s J.
Babinčákom navštívila miesto, kde jej otec (ktorého vôbec
nezažila, lebo sa narodila až po jeho smrti) tragicky zahynul.
Bola z toho všetkého rozrušená. Smutná a nešťastná. Vojna kruto
zasiahla aj do jej života.
Pramene:
1. VHA Trnava, f. VDO-1
2. MODROVICH, J.: Tri Duby, Epocha, Bratislava, 1969
3. RAJNINEC, J.: Skaza pohotovostnej letky. In: Plastic Kits
Revue č. 1/1991
4. Zápisníky letov Rudolfa Božika, Vladimíra Kriška a Pavla
Zeleňáka
Ďalšie údaje poskytli:
Miestny úrad Podunajské Biskupice
Deutsche Dienststelle (WASt) Berlin
Za poskytnutie cenných informácií pri príprave tohto príspevku
ďakujeme predovšetkým Rudolfovi Božikovi (†), ďalej Jánovi
Babinčákovi a Jurajovi Rajnincovi (†).
Jedna z troch „stodesiatok“ patriacich II. Gruppe ZG 76, ktoré
dňa 13. apríla 1944 pristáli pre nedostatok paliva na vajnorskom
letisku. Z nich ale len táto vyviazla bez poškodenia. Ide o Bf
110 G-2 „M8 + biela 8“ s posádkou Lt. Maetzke a Fw. Tilian od
4./ZG 76, ktorá v ten deň zostrelila jednu B-24 a ďalšiu
vyradila z boja. (foto: zbierka Boris Súdny)
One of the three Bf 110s of II. Gruppe ZG 76 which landed at
Vajnory airfield on April 13, 1944, due to the low state of
fuel. However, only this Bf 110 G-2,” M8 + White 8”, of 4./ZG 76
survided the landing intact. That day its crew of Lt. Maetzke
and
Fw. Tilian shot down one B-24 and damaged another one. (photo:
Boris Súdny coll.)
Piloti hotovostného roja letky 13 – poddôstojníci z povolania,
ostrieľaní veteráni vzdušných bojov na východnom fronte, pózujú
pre fotografa. Zľava čtk. Rudolf Božík, rtk. František Brezina a
čtk. Karol Geletko. Letisko Vajnory, jar 1944.
Pilots of the readiness section of No. 13 Squadron, seasoned
veterans from the Eastern Front, pose for the camera. From the
left: čatník Rudolf Božík, rotník František Brezina and čatník
Karol Geletko. Vajnory airfield, spring 1944.
Jeden z „Emilov“ hotovostného roja letky 13, v tomto prípade Bf
109 E-7 „biela 1“. Letisko Vajnory, jar 1944.
One of the Emils belonging to the readiness section of No. 13
Squadron. This is Bf 109 E-7, “White 1”. Vajnory airfield,
spring 1944.
Čatník z povolania Rudolf Božík. Fotografia bola vyhotovená
krátko po absolvovaní ŠLD v roku 1941.
Čatník Rudolf Božík. The photo was taken shortly after he
graduated from the military flying school in 1941.
Leutnant Wilhelm Meilinger.
Leutnant Wilhelm Meilinger.
