Veliteľské označenie na lietadlách talianskeho vojenského letectva v rokoch 1935-1945, Mgr. Ondrej REPKA



K napísaniu týchto riadkov ma inšpirovali následujúce vety v článku Italské vojenské letectvo 1935-1945 (B. Kudlička, Plastic Kits Revue 22/94):

”Označení hodností

V období let 1935 až 1940 bylo na letounech italského královského letectva běžně zavedeno označení vojenské hodnosti pilota. V průběhu II. světové války se na letounech toto označení objevovalo již velice zřídka. Označení mělo různé tvary a bylo také různě umístěno. Nejpoužívanějším byl obdélník či trojúhelník bleděmodré barvy (bez lemování) s červenými pruhy nebo žlutými hvězdami, určující vojenskou hodnost pilota.”

Pretože tieto riadky (inak pomerne dobre spracovaného článku) obsahujú veľa nepresností, dovolím si pár opráv, upresnení a zaujímavých príkladov.

Označenie veliteľských strojov rôznymi stuhami, vlajočkami apod. sa začalo objavovať už počas 1. svetovej vojny spoločne s hromadným nasadením leteckej zbrane. Pri stretoch veľkých leteckých formácií bolo potrebné výrazne označiť veliteľský stroj a preto sa takéto označovanie objavilo na oboch stranách frontu. Nevyhlo sa ani talianskemu letectvu, ako to dokazujú napríklad vlajočky na medzikrídelných vzperách osobného SPADu XIII cap. Francesca Barraccu, veliteľa 91a Squadriglie, najväčšieho talianskeho esa s 34 zostrelmi na konte.

Aj neskôr sa prakticky vo všetkých letectvách vyskytoval systém označovania veliteľských strojov. Výnimkou nebolo ani Regia Aeronautica, kde bol zavedený systém presne zodpovedajúci funkčnému zaradeniu pilotov. Zdôrazňujem, že išlo o označenie veliteľské, nie hodnostné! V leteckom boji totiž nie je dôležité, akú má pilot hodnosť, ale jeho pozícia ako vedúceho formácie. Stroj s označením veliteľa Squadriglie teda mohol pilotovať dôstojník v hodnosti od Tenente (poručíka) u stíhačov až po Maggiore (majora) u bombardérov.

Už na fotografiách z prehliadok pri príležitosti ťaženia do Habeša vidno na vtedy ešte nekamuflovaných strojoch označenia veliteľov Squadriglií. Príkladom z mierového obdobia môže byť Fiat CR.32 veliteľa 73a Squadriglie Tenente (poručíka) Vittoria Pezzého. Squadriglia bola v lete 1938 súčasťou 4o Stormo a sídlila na letisku vo Ferrare. Vittorio Pezzé bol už v roku 1936 členom 1a Squadriglie Acrobatica a zúčastnil sa okrem iných podujatí aj slávneho leteckého mítingu v Curychu, kde žiarili československí akrobati. Počas 2. svetovej vojny slúžil vo veliteľských funkciách najskôr v radoch Regia Aeronautica (R. A.) a neskôr po kapitulácii aj v radoch letectva Talianskej socialistickej republiky (A. N. R.)

Vo vojnovom konflikte v Španielsku mali prakticky všetci velitelia talianskych jednotiek svoje stroje označené vlajočkou, umiestnenou v čiernom terči výsostného označenia na trupe, alebo vedľa neho. Pre rýchlu orientáciu boli stroje väčšinou ešte opatrené výrazným bielym pruhom na trupe, tenším u veliteľov Squadriglií a širším u veliteľov Gruppo. Veliteľ stíhacej zložky Aviazia Legionaria v roku 1938 Colonello Venceslao (teda Vašek!) D'Aurelio mal svoj Fiat CR.32 označený symbolom veliteľa Stormo. Zaujímavým detailom je erb na trupe zložený z erbov jednotlivých jednotiek podliehajúcich jeho veleniu: XVIo Gruppo C.T. "Cucaracha", Squadriglia Mitragliamente "Frecce", XXIIIo Gruppo C.T. "Asso di Bastoni" a VIo Gruppo C.T. "Gamba di Ferro". D‘Aurelio bol už v roku 1935 veliteľom novosformovaného 6o Stormo, ktoré bolo ako jedno z prvých vyzbrojené novými Fiatmi CR. 32.



4. Bundesarchiv 436/1026/36

Osobný MC.200 veliteľa východného sektoru brigádneho generála Ferdinanda Rafaelliho niesol okrem veliteľskej vlajočky na trupe označenie radovej stíhačky 373a Squadriglie.

A personal MC.200 of Brigadier General Ferdinando Rafaelli, who was a CO of the eastern sector. Besides a CO’s pennant, the plane wore a standard marking of the 373a Squadriglia.



Veliteľské označenie sa na talianskych strojoch vyskytovalo prakticky až do podpísania prímeria v roku 1943. Najčastejšie sa prirodzene vyskytovalo na strojoch veliteľov Squadriglií a Gruppo. S takto označenými strojmi sa môžeme stretnúť napríklad u veliteľov 73, 75, 79, 83, 85, 95, 96, 97, 101, 193, 239, 356 a 369a Squadriglií a 6, 7, 8, 17, 18, 20, 21, 23, 24, 42, 102, 150, 151 a 153o Gruppo, aj 1 či 4o Stormo.



1. AIR INTERNATIONAL

Fiat G.50 bis veliteľa 24o Gruppo, pravdopodobne Magg. E. Leottu (celkom 5 zostrelov). Jeho funkčné zaradenie je naznačené veliteľskou vlajočkou pod kabínou, inak stroj nesie označenie radovej stíhačky 355a Squadriglie.

A Fiat G.50 bis of CO of the 24o Gruppo, probably of Magg. E. Leotta (5 victories in total). A pennant under the canopy indicates the CO’s mount, otherwise the machine wears a standard marking of the 355a Squadriglia.



U veliteľov Gruppo sa označenie grafickým symbolom často kombinovalo s označením číselným. Príkladom môže byť Macchi MC.202 veliteľa 153o Gruppo Cap. Andreu Faviniho. Štandardný symbol v podobe namaľovanej vlajočky na trupe dopĺňa na trupe označenie CLIII. V tridsiatych rokoch boli jednotlivé Gruppo číslované rímskymi číslicami ako pripomenutie Duceho snahy dosiahnuť slávy starovekej Rímskej ríše. Hoci neskôr boli z praktických dôvodov používané arabské číslice, niektoré veliteľské stroje boli "očíslované" v tomto duchu tj. CLIII = 153o Gruppo. Rýchlym rozpoznávacím znakom bol ešte tenký modrý pruh v strede štandardného bieleho prstenca na trupe. Favini predtým používal aj takmer identicky označený stroj MC.200. Do funkcie veliteľa Gruppo bol stanovený z postu veliteľa jednej zo Squadriglií 153o Gruppo. Označenie rímskymi číslicami používali na osobných strojoch napríklad aj velitelia 21 (XXI), 150 (CL) a 151o Gruppo (CLI).

Pretože vyšší velitelia boli často mimo aktívneho lietania, je označenie ich strojov veľmi zriedkavé. Výnimkou je napríklad osobný MC.200 Generale di Brigada Ferdinanda Rafaelliho, veliteľa východného sektoru v Líbyi. Zaujímavosťou tohto stroja je, že okrem veliteľského symbolu bol označený poradovým číslom radovej stíhačky od 373a Squadriglie. Ďalšou zaujímavosťou je, že si ”jednohviezdičkový” generál vybral za osobný stroj stíhačku, hoci bol veteránom bombardovacieho letectva so skúsenosťami zo španielskeho konfliktu. Tu pôsobil ako veliteľ XXVIo Gruppo vyzbrojenej bombardérmi SM.81 a používal pseudonym "Marelli". Rafaelli slúžil v R. A. už od roku 1927 postupne ako veliteľ Squadriglie, Gruppo a Stormo. Počas vojny bol určitý čas šéfom technického oddelenia na generálnom štábe. Koncom existencie Regia Aeronautica bol iniciátorom vývoja bezpilotných diaľkovo riadených bombardovacích prostriedkov a osobne bol prítomný pri ich prvom pokusnom nasadení. Neskôr slúžil v talianskom spojeneckom letectve, takže mohol v kariére pokračovať aj po vojne a v rokoch 1954-58 bol náčelníkom generálneho štábu novovybudovaného letectva.

Ďalšia známa fotografia generálskeho stroja ukazuje transportný Savoia-Marchetti SM.81 so znakom divízneho („dvojhviezdičkového“) generála umiestneným v bielom identifikačnom pruhu na trupe.

Capo di Stato Maggiore Generale (náčelník generálneho štábu) poľný maršál Ugo Cavallero používal k preprave trojmotorový transportný Savoia-Marchetti SM.81 označený v blízkosti vstupných dverí insigniou veliteľa leteckej armády. Pri preprave významných osôb sa zrejme striktne nedodržiavalo používanie presne pridelených lietadiel. Je pravdepodobné, že v prípade poruchy sa jednoducho použil stroj, ktorý bol k dispozícii. Tým možno vysvetliť nezrovnalosť v označení a skutočnej funkcii pasažiera. Stroj zobrazený na farebnej kresbe v prílohe (najdete jej v REVI č. 43) patril spolu s vyššie uvedeným SM.81 a ďalšími strojmi určenými na prepravu VIP (vrátane Duceho) do letky sídliacej na letisku Centocelle neďaleko Ríma. Ugo Cavallero funkciu vykonával od decembra 1940 až do januára 1943, kedy bol vystriedaný generálom Sandallim. Dňa 25. 7. 1943 bol na rozkaz maršála Badoglia uveznený a 12. 9. 1943 „oslobodený“ Nemcami. Keď však odmietol po ich boku pokračovať v boji, bol 14. 11. 1943 zastrelený v záhrade hotela Belvedere vo Frascati...

Samozrejme od štandardu veliteľského označenia existovalo množstvo odchyliek. Z pripojených kresieb vidno, že označenie sa vyskytovalo aj v zjednodušenom čierno-bielom prevedení. Niektoré stroje niesli označenie lemované tenkou bielou linkou, ktorá ho zvýrazňovala na splývajúcom podklade. Stroje veliteľov Squadriglií často neniesli žiadne označenie. Pomerne často lietali so strojmi, ktoré mali v Squadriglii pre nich predurčené poradové číslo 1 (napríklad velitelia 73, 75, 83, 84, 88, 151, 193, 359, 362, 364, 369, 373 a 395a Squadriglie). Zďaleka sa však nedá hovoriť o pravidle. Napríklad Ugo Drago považoval za svoje šťastné číslo sedmičku. Je preto samozrejmé, že väčšina ním používaných strojov niesla individuálne číslo 7 a to aj v čase, keď velil Squadriglii u Regia Aeronautica (Bf 109 G-6 označený 363-7) alebo viedol Gruppo letectva Talianskej socialistickej republiky (Bf 109 G-10AS/U4, čierna „7“).



(Dokončenie)